Aká je férová cena za férové oblečenie?

Zodpovedná móda

O neférovosti v textilnom priemysle sme už čítali toho veľmi veľa. Aj môj najčítanejší článok na blogu (až 48 000 otvorení) bol práve o tejto téme. Keď si vysledujete celý reťazec od pestovania bavlny, cez toxický spôsob farbenia, neférové podmienky pre zamestnancov, ktorí veci šijú až po nepredaný tovar, ktorý končí na skládke – poviete si, že si už nikdy vo fast fashion reťazcoch nič nové nekúpite.

DSCF7138No dobre, ale koľko by stálo také férové oblečenie? Čo sa vlastne oplatí kúpiť si z pohľadu celého životného cyklu nášho oblečenia? Bio bavlna je predsa drahá, si poviete. Koľko tak stojí šitie šiat u miestnej krajčírky? Keď si pozeráte koľko stoja šaty od (slovenských) dizajnérov, tak sa vám to zdá drahé a niektoré kúsky príliš extravagantné? Keď si to spočítam, nebude to celé drahé?

Čo sa potom naozaj oplatí? Oplatí sa kúpiť si to, čo vynosíte. Sami viete, že niektoré veci nosíte donekonečna a veľmi často. Roky to isté pásikavé modro-biele tričko, ktoré ani po stovkách vypraní nezmenilo farbu ani tvar (hovorím z vlastnej skúsenosti a moji kamaráti presne vedia, o ktoré tričko ide!). A potom sú veci, ktoré ste mali iba raz, vôbec ste sa v nich necítili dobre a v skrini vám zaberajú miesto. Vždy, keď sa rozhodujete čo si obliecť, tak túto vec za sekundu preskočíte, s tým že “hmmm…minule som sa v tom necítila vôbec dobre”.

Takže oplatí urobiť si tzv. COST PER WEAR (CPW) – čiže prepočet, koľko vás naozaj stálo oblečenie, ktoré nosíte/nenosíte. Takýto prepočet urobili aj pre dizajnerské oblečenie na mojom obľúbenom českom blogu Nila a tak som si ja urobila prepočet aj na jeden môj odvážny krok.

Asi pred rokom som bola na Bratislavskom Fashion Revolution. Okrem toho, že som tam videla film the True Cost, stretla som tam aj jednu zaujímavú osobu – mladú slovenskú návrhárku Soňu Vidiečanovú. Keď som videla jej návrhy, zdalo sa mi to veľmi zaujímavé.

Soňa Vidiečanová sa vo svojej tvorbe venuje udržateľnej móde. Vyrába len z organických certifikovaných materiálov a navrhuje od začiatku tak, aby sa dalo oblečenie jednoducho separovať. Oddeľuje technický proces od biologického a teda nespája syntetickú farbu s prírodným materiálom (nerozložiteľný hybrid) či pri tvorbe odevu nepoužíva lepivé výstuže. Miesto plastových komponentov volí ľahko odšívajúce kovové patentky, pretože aj kovové zúbky zipsov sa ťažko odtrhhávjú od tkaniny. Taktiež používa kov najmä preto, lebo sa dá taviť stále dookola a vytvárať tak z neho stále nový tvar.

Soňu som potom stretla na jednej konferencii pre študentov, kde som mala prednášku. A tak kým som prednášala, tak som rozmýšľala aj nad tým čo mám vlastne na sebe. Ako vždy som mala na sebe jednoduché čierne šaty, ktoré som rada nosila. Ale som si povedala, že čo keby som na sebe mala kus, ktorý dokazuje, že férová móda je pekná, príjemná na nosenie a je u nás dostupná aj cenovo? Niečo čo by som rada prezentovala ako dobrý príklad z praxe zo Slovenska – aby sa ľudia takýchto krokov nebáli. Ja sama nie som veľmi odvážna v obliekaní – roky nosím tie isté klasické kúsky, ktoré medzi sebou kombinujem.

Soňu som po prednáške oslovila s tým, že si ju pamätám z fashion revolution a či by mi niečo nenavrhla – niečo čo by som nosila počas mojich prednášok, ale aj bežne do práce, na prechádzku, keď idem von s kamarátmi…proste multifunkčný odev, ktorý by som rada nosila. A Soňa bola za – vymenili sme si pár e-mailov a potom sa stretli. Jej prvý  návrh sa mi veľmi páčil a ona hovorila, že sa jej to ľahko tvorilo, pretoze nielen ze máme podobný vkus, ale tvorí aj diplomovu pracu v podobnom duchu. A tak sme začali pomaly tvoriť moje kimono-šaty z biobavlny.

Na Sonine odporúčanie som si objednala bio bavlnu z jedného českého obchodu. Počas jej tvorby si naozaj prešla rôznymi obchodmi v zahraničí a tento zdroj je podľa nej spoľahlivý a ceny sú dosupnejšie ako v iných zahraničných obchodoch. Objednala som si aj nite z Bio bavlny, aby odev bol 100% kompostovateľný na úplnom konci jeho životného cyklu. Nastaviteľný je pomocou šnúrok a kovových cvokov, ktoré sa dajú na konci odpárať a použiť na iný odev, alebo v krajnom prípade sa dajú zrecyklovať.

Soňa prišla s tým, že to dáme ušiť jednej pani krajčírke na Obchodnej ulici. Keď sme tam vošli, bolo to klasické krajčírstvo, kde upravovali šaty na ples a občas niečo ušili. Ale tety boli profíčky, naozaj urobili pekný kus práce.

A cena? Bio bavlna a nite z bio bavlny 20 EUR, šitie 30 EUR. Treba prirátať aj cenu práce designéra. Ak by cena designéra za tento jeden kus bola napríklad 50-100-200 EUR, tak aj pri tej najvyššej sume a ak ho budem nosiť čo už len raz mesačne, tak aj pri tej najvyššej cene CPW vyjde 21 EUR za jedno nosenie. ak by som to nosila iba rok. A ak ho budem nosiť 5 rokov (koľko vydrží kvalitné oblečenie) iba raz mesačne, tak cena odevu je 4 EUR za nosenie. To sa blížime cene vo fast fashion reťazci.

Čo bol pre mňa veľký zážitok bola samotná tvorba odevu, jeho šitie a ten moment, že peniaze dávam do tých rúk, ktoré ich ušili. Priamo tej pani, ktorá z tých peňazí mohla napríklad zaplatiť vnučke hodiny tanca, alebo jej kúpiť nové topánky. A toto je veľmi dôležité – podporiť miestnu ekonomiku a miestnych ľudí. Veci potom majú príbeh a úplne inú hodnotu. Aj pre nás, ale aj pre iných.

A teším sa aj na ďalšie takéto príbehy. Posledné správy od Soni sú, že jej značka vyhrala súťaž udržaťeľných značiek na MBFW v Prahe a pre mňa je to dobrá správa, lebo konečne tu bude aj spodné prádlo, o ktorom budem presne vedieť, kto ho vyrobil.

Web

Reklamy

Koľko naozaj stojí tričko za 3EURÁ vo výpredaji?

Zodpovedná móda

“Toto som kúpila za 3 eurá. Ani sa mi to veľmi nepáči, ale bolo to lacné.”

Film The True Cost (Skutočná cena), ktorý sa premietal v rámci Fashion Revolution 2016 v priestoroch Connect Coworking (bývalá Cvernovka) ma veľmi silno zasiahol. Vždy som si myslela, že mám toho naozaj veľa už načítaného, že poznám podmienky, ako sa oblečenie vyrába. Ale mýlila som sa. Nikdy som to nevidela takto pokope: od toho, ako pestovatelia bavlny sú v ekonomickom a zdravotnom ohrození, ako sa rodia postihnuté deti tam, kde sa farbí naše oblečenie, v akých podmienkách sa šijú všetky tie “lacné” veci. A nehovoriac o tom, že tí ľudia to všetko robia za 2 eurá na mesiac. Musia opustiť vlastné deti a rodinu a pracovať vo fabrike, kde s každý deň v ohrození života. Kvôli lacnému tričku, ktoré sa nám až tak veľmi nepáči.

To tričko vôbec nie je lacné. Skutočná cena, ktorú ste zaplatili za tričko vo výpredaji je: ohrozené zdravie človeka, ktorý pestuje bavlnu, znetvorené ruky človeka, ktorý vám ho farbil, znečistená voda v krajine, kde bolo vyrobené. A keďže sa vám až tak nepáči, tak pravde podobne skončí v “charite”, čo znamená na veľkej skládke odpadov, kde končí všetko nechcené oblečenie z celého sveta.

Prečo by sme si to lacné tričko nemali kúpiť? Lebo:

  1. podporujete tým neférové podmienky práce ľudí, ktorí oblečenie vyrábajú. Pracujú v staticky labilných budovách, v obrovských halách, za minimálnu mzdu. Robia to, lebo nemajú na výber. V krajine, ako je Bangladéš inú prácu zoženú ťažko. Stažovať sa nemôžu. Zákonník práce nedáva zamestnancovi takmer žiadne práva.
  2. pestovatelia bavlny už dávno nevlastnia ich polia. Keď im veľká firma ponúkla kontrakt na dodávanie bavlny, nevedli do čoho idú. Kvôli neférovým podmienkam sa dostali do dlhov a polia im boli odobraté. Čo sa potom s nimi stalo? Väščina farmárov vypila v strede vlastného poľa pesticíd na postreky. A umrela. Zanechala za sebou rodinu v dlhoch.Man spraying vegetables in the garden
  3. veľkým problémom je ošetrovanie kože a farbenie oblečenia. Ak ste videli film o Erin Brokovich, viete ako zdravie ľudí ovplyvňuje 6-mocný chróm. Ľudia pri tejto práci zomierajú na rakovinu a týmto ľuďom sa rodia postihnuté deti, ktoré majú všetky príznaky, že boli intoxikované.

    4. opustené údolia riek, kde je prostredie znečistené tak, že tam už nikto nedokáže žiť. Lebo všetko je toxické: voda, pôda, ovzdušie. Tieto údolia sú ponechané ako problém, ktorý sa dlhodobo ignoruje. Veď, keď nikto tu nežije a nikto do tohto údolia z bezpečnostných dôvodov nechodí, problém vlastne neexistuje.

    5. spotreba vody. Na výrobu jedného trička sa spotrebuje 2 700 litrov vody. vodu, ktorá je už znečistená, potrebuje byť očistená od farieb a všetkých chemikálií, ktoré boli pri jeho výrobe použitétrue cost 86. skládky oblečenia. Keď na svete vznikne prírodná katastrofa, je tu priestor pre charitu. Darovať oblečenie je to čo robí najviac ľudí. Keďže na svete je toľko oblečenia, nepotrebujú ho ani ľudia v ohrození. Preto všetko nepoužité oblečenie končí na skládkach v krajinách tretieho sveta.
    true cost 6

Film však znázroňuje aj príbeh značky People Tree, ktorá ukazuje, že sa to dá inak: férové podmieky pre zamestnancov, tvroba kolekcie podľa možností dodania výšiviek, látok. Trošku vyššia cena, ale sú to unikátne veci, ktoré budete dlho a radi nosiť. A s dobrým pocitom, že ste podporili celú reťaz užitočných skutkov: podporili rodinu v krajine, kde sú ťažké podmienky na život, podporili zodpovdenú značku a jej ľudí, ktorí túto myšlienku vytvorili a nakoniec kúpili si vec, ktorá vám vydrží dlhé roky a neskončí, ako nepotrený tovar na skládke na opačnom konci sveta.

Keďže si to oblečenie kupujete vy, možnosť zmeniť všetko hore uvedené máte vy. Nekúpte si to lacné tričko, radšej si kúpte kvalitnejšiu vec od lokálneho designéra. Lebo to lacné tričko sa vám aj tak až tak nepáči.

foto: The True Cost, pinterest